Družobné stretnutie Trenčín - Šternberk

Od 3.10 do 5.10 nás navštívili naše kamarátky zo Šternberku. Celé štvrtkové vyučovanie sme sa nevedeli dočkať. Rozmýšľali sme ešte nad poslednými úpravami harmonogramu cez spoločné voľno, aby sme „nehnili“ celý čas doma na Facebooku. Keďže nám vypadla Katka Činčalová, jej česká kamarátka Valéria išla k Lenke Miklášovej. Lenka mala iné stresy. Čo keď si nesadnú, čo keď sa jej nebude páčiť a tak. Veď to poznáte. Keď konečne dorazili, dosť hlučne sme sa zvítali. Rozprávali sme si príhody, ktoré sa nám stali za čas, čo sme sa nevideli, asi štyrikrát prišlo kolo objímania a podobné, pre vás asi nepodstatné veci. Češky priťahovali asi celú školu. Len keď prechádzali chodbami našej školy, každú chvíľu bola pri nás skupinka chlapcov alebo našich spolužiačok. To ešte nehovorím o tom, ako na ne každý ukazoval a pozeral. Ešteže máme takých ohľaduplných žiakov. No aj keď boli „lepidlom“ pre celú školu, ich pozornosť patrila hlavne nám. Po obede sme vyrazili do Galérie M.A. Bazovského, kde sme mali krásnu výstavu, ktorá bola na konci už  trochu nudná, ale situáciu zachránila Sandra, ktorá nám krásne zahrala na klavíri H16 Milujem, Titanik atď. a odhalila nám svoj talent. Po výstave a Sandrinom vystúpení nás odviedli do “tvorivých dielní“. Mohli sme kresliť a baliť mydlá do ovčej kože. Dokončili sme svoje umelecké diela a vrátili sme sa do školy plní neopísateľnej radosti. Chystali sme sa totiž na motokáry. Niektorí sa tam neodvážili ísť, ale všetci, ktorí tam boli, by vám to odporučili. Bolo tam veľa súbojov o najrýchlejšie kolo a o “vedenie závodov“. Ja osobne som sa cítila ako profesionálny jazdec F1. Boli aj kolízie, ako napríklad jedna nemenovaná osoba nabrala mantinely a ako ďalšia nemenovaná osoba búrala všetko, čo sa jej postavilo do cesty. Na motokárach sme sa vybláznili a ďalší program nechali na nás. Odviezli sme si svoje české spolužiačky domov. Niektoré išli von, niektoré sa zabávali doma.

Nech si spravili akýkoľvek program, na druhý deň sme sa všetci stretli v škole. Čakali nás dve vyučovacie hodiny: slovenčina a geografia. Slovenčina s pani učiteľkou Klozíkovou bola super. Hrali sme milionára, kde sme vyhrávali nehorázne sumy, ktoré si máme pýtať od pána riaditeľa, slovenské a české jazykolamy atď. Mali sme aj spájačku slovenských a českých slov a iné zábavné hry. Geografiu sme mali s pánom učiteľom Šifrom.  Dozvedeli sme sa veľa nových informácií aj o Česku, aj o Slovensku. Potom sme sa presunuli do školskej jedálne. Zjedli sme obed (koláče) a išli sme sa prezliecť do šatne. O chvíľku sme vyrazili do mesta. Po ťažko prejdených farských schodoch, ktorých sme napočítali 114, sme dorazili pred Farský kostol. Tam sme sa všetky pofotili, upravili odstávajúce vlasy a išli sme na hrad, kde bol, mimochodom, ďalší strmý kopec, ktorý sme museli vyšľapať. Prišli sme k Studni lásky, kde sme nahádzali peňazí a peňazí, a želali sme si rôzne veci, ako napríklad lepšie učiteľky... . Nezostali sme tam však dlho. O chvíľku nás znova „hnali“ dopredu, aby sme stihli prehliadku hradu. Konečne sme prišli pod Matúšovu vežu, kde sa väčšina z nás tešila najviac. Tam nám sprievodkyňa porozprávala niečo z histórie hradu a pustila nás hore. Každý, kto vyšiel až navrch, dostal krásnu pečiatku našej školy. Boli sme tam asi pol hodinu, ale výhľadom sme sa zaoberali len veľmi krátky čas. Väčšinu času sme sa skôr fotili. Bolo tam veľa skupiniek fotografov a objektov na fotenie. Skúšali všelijaké grimasy a okúzľujúce úsmevy, až dokedy nás nenahnali na schodisko. Zišli sme dole, tam nás čakali dievčatá, ktoré sa báli vyjsť až na vrchol. Potom sme išli do hotela Elizabeth (Tatra), kde sme obdivovali rímsky nápis na hradnej skale. V hoteli sme pobudli ešte štvrť hodinku. Aj za tak krátky čas stihla jedna šikovná Češka uhádnuť heslo od WIFI, takže sme tam všetky „závisláčili“ na  mobiloch. Keď sme vyšli z hotela, mali sme celý deň len pre seba. Všetky sme sa rozpŕchli do mesta a domov. Program mal už každý iný. Neviem, čo všetko robili, ale určite si to poriadne užili, pretože to bol náš posledný deň.

 Ráno sme sa všetci či svieži, či unavení dostavili na železničnú stanicu, odkiaľ mali naše kamarátky vyraziť späť do Česka. Porozprávali sme si posledné historky a výlevy, ktoré sme mali na srdci a začali sme sa lúčiť. Boli aj slzy, ale podľa môjho názoru len málo. Odišli a už sme sa len rozutekali domov. Nemôžeme zabudnúť na našich pánov učiteľov, ktorí na motokárach predviedli úžasné výkony a úžasné predbiehacie  a blokovacie manévre bez jedinej havárie a ťuknutia. Takže majú môj rešpekt. Aký mali ďalší program, som nevyzvedala. Predsa len, sú to dospelácke veci. Bolo úžasne, ale veľmi krátko. Myslím, že sa páčilo všetkým a všetci si to naplno užili. Ďakujeme pánovi riaditeľovi Miroslavovi Šumichrastovi a pani učiteľke Kataríne Spačkovej za uskutočnenie tohto výmenného pobytu.

Terka Babirádová 8.A